VŠECHNY ZDE NABÍZENÉ PUBLIKACE MÁME SKLADEM
Domácí stránka > PŘÍRODNÍ VĚDY > ekologie > detail titulu
DETAIL TITULU:
Francouzský historik Pascal Acot (1942), specialista na dějiny vědecké ekologie a vědy o životním prostředí, rekonstruuje dlouhou historii vývoje klimatu od vzniku Země až po současnost. Čtenář se postupně seznámí s tím, co víme o různých formách klimatu a o vzájemné vázbě mezi klimatem, vývojem živých organismů a dějinami lidstva. Závěrečná část knihy obsahuje úvahu o předpokládaném budoucím vývoji klima planety Země. V mnoha ohledech objevná kniha o přeceňování vlivu počasí na různé události, zároveň však i o podceňování vlivu činnosti lidské společnosti na celkovou modifikaci klimatu na Zemi.
ÚVOD
PRVNÍ ČÁST: OD VZNIKU ZEMĚ K PRVNÍM LIDSKÝM BYTOSTEM
1. V HLUBINÁCH VĚKŮ
Prazemě
A vynořil se život
2. ŽIVOT UTVÁŘÍ KLIMA
Čas pevných schránek
?Život si vždycky nějak poradí"
Bujný karbon
Biosférická katastrofa
3. KONEC DINOSAURŮ
Svět hrozných ještěrů
Rochechouartský meteorit
Zabijácká kometa
4. O MYŠÍCH A LIDECH
Palmy na Aljašce
Lucy pod africkým sluncem
Civilizace chladného období
Homo sapiens se stává stále nezávislejším
Odkaz dob ledových
DRUHÁ ČÁST: KLIMA A DĚJINY LIDSTVA
5. DĚLNÍCI ZEMĚ
Neolitická revoluce
Město jako ochrana před špatnou úrodou
Oteplování klimatu
Klima a americké kultury
6. O KLIMATICKÉM DETERMINISMU
?V rozkvetlých zelených polích "
Vikingové v Americe
Středověké hladomory
Civilizace netrvají věčně
7. OTAZNÍKY KOLEM MALÉ DOBY LEDOVÉ
Výmluvné archivy
Ledovce by mohly vyprávět
Hrozba hladu
Špatné počasí za vlády Ludvíka XIV.
8. MÝTUS O GENERÁLU MRÁZOVI
Sníh, jen sníh
Operace Barbarossa
9. BOUŘE VE 20. STOLETÍ
Tři hladomory v SSSR
V Číně velký skok zpět
Bangladéš: 1943, 1974
Monzunová rýže
Černé bouře nad prašnou kotlinou
Fosilní vody staré třicet tisíc let
TŘETÍ ČÁST: TÉMA SOUČASNOSTI: OTEPLOVÁNÍ KLIMATU
10. REKONSTRUKCE RŮZNÝCH TYPŮ KLIMATU MINULOSTI
?Galie a Germánie poskytovaly potravu losům "
Brilantní Milankovičova teorie
11.KLIMATICKÁ GEOGRAFIE
Všeobecná cirkulace atmosféry
Nahodilý mechanismus
Problémový El Niňo
Znepokojivé záplavy a vichřice
12. O LIDECH A KLIMATU
Tepelný zánik vesmíru?
Modrá planeta Gaia
Ve hřeje velká politika
Scénáře pro budoucnost
?Motýlí efekt"
ZÁVĚR
PŘÍLOHY
VYBRANÉ POJMY Z METEOROLOGIE A KLIMATOLOGIE
BIBLIOGRAFIE
BIBLIOGRAFICKÝ DODATEK K ČESKÉMU VYDÁNÍ
JMENNÝ REJSTŘÍK
PRVNÍ ČÁST: OD VZNIKU ZEMĚ K PRVNÍM LIDSKÝM BYTOSTEM
1. V HLUBINÁCH VĚKŮ
Prazemě
A vynořil se život
2. ŽIVOT UTVÁŘÍ KLIMA
Čas pevných schránek
?Život si vždycky nějak poradí"
Bujný karbon
Biosférická katastrofa
3. KONEC DINOSAURŮ
Svět hrozných ještěrů
Rochechouartský meteorit
Zabijácká kometa
4. O MYŠÍCH A LIDECH
Palmy na Aljašce
Lucy pod africkým sluncem
Civilizace chladného období
Homo sapiens se stává stále nezávislejším
Odkaz dob ledových
DRUHÁ ČÁST: KLIMA A DĚJINY LIDSTVA
5. DĚLNÍCI ZEMĚ
Neolitická revoluce
Město jako ochrana před špatnou úrodou
Oteplování klimatu
Klima a americké kultury
6. O KLIMATICKÉM DETERMINISMU
?V rozkvetlých zelených polích "
Vikingové v Americe
Středověké hladomory
Civilizace netrvají věčně
7. OTAZNÍKY KOLEM MALÉ DOBY LEDOVÉ
Výmluvné archivy
Ledovce by mohly vyprávět
Hrozba hladu
Špatné počasí za vlády Ludvíka XIV.
8. MÝTUS O GENERÁLU MRÁZOVI
Sníh, jen sníh
Operace Barbarossa
9. BOUŘE VE 20. STOLETÍ
Tři hladomory v SSSR
V Číně velký skok zpět
Bangladéš: 1943, 1974
Monzunová rýže
Černé bouře nad prašnou kotlinou
Fosilní vody staré třicet tisíc let
TŘETÍ ČÁST: TÉMA SOUČASNOSTI: OTEPLOVÁNÍ KLIMATU
10. REKONSTRUKCE RŮZNÝCH TYPŮ KLIMATU MINULOSTI
?Galie a Germánie poskytovaly potravu losům "
Brilantní Milankovičova teorie
11.KLIMATICKÁ GEOGRAFIE
Všeobecná cirkulace atmosféry
Nahodilý mechanismus
Problémový El Niňo
Znepokojivé záplavy a vichřice
12. O LIDECH A KLIMATU
Tepelný zánik vesmíru?
Modrá planeta Gaia
Ve hřeje velká politika
Scénáře pro budoucnost
?Motýlí efekt"
ZÁVĚR
PŘÍLOHY
VYBRANÉ POJMY Z METEOROLOGIE A KLIMATOLOGIE
BIBLIOGRAFIE
BIBLIOGRAFICKÝ DODATEK K ČESKÉMU VYDÁNÍ
JMENNÝ REJSTŘÍK
História zmeny
Pascal Acot sa venuje dejinám vedeckej ekológie a vedám o životnom prostredí od roku 1971. Svoju knihu História a zmeny klímy koncipoval ako výklad historických súvislostí zmien a kolísania klímy na Zemi od jej vzniku pred asi 4600 miliónmi rokov až po súčasnosť, a to v troch vecne ucelených častiach venovaných súvislostiam pred objavením sa človeka na Zemi, opisu doterajšieho trápenia a potešenia ľudí so zmenami a premenlivosťou počasia a klímy a s možnosťami vývoja v budúcnosti.
Už pri prvom čítaní knihy ma zaujala predovšetkým vecná šírka záberu autora. Vo svojej praxi vysokoškolského pedagóga sa, pochopiteľne, stretávam predovšetkým s fyzikálne orientovanými učebnicami a vedeckými textmi z problematiky výskumu zmien a kolísania klímy. Preto bolo čítanie tejto publikácie pre mňa obohatením o nový rozmer. Ak porovnávam jej kompozíciu a vecný obsah s podobnou publikáciou českého historika J. Svobodu Utajené dějiny podnebí (Řídilo počasí dějiny lidstva?) z vydavateľstva Ivo Železný z roku 2002, tak je tu zrejmý značný kvalitatívny rozdiel v prospech P. Acota.
Pri druhom čítaní knižky P. Acota som si už musel robiť poznámky, aby som mohol sledovať klady a slabiny jeho výkladu. Na začiatku však musím zdôrazniť, že tých kladov bolo rozhodne oveľa viac. Nedá sa nespomenúť fakt, že profesionálne zameranie P. Acota ako historika a zručného spisovateľa, ktorý sa snaží zaujať čitateľa, je cítiť na každej strane textu. V publikácii je aj nesmierne veľké množstvo faktov z geológie, biológie, ekológie, ekonomiky, sociológie, politiky a pochopiteľne aj z histórie. Necítim sa byť odborníkom v týchto odboroch, preto sa im budem v ďalšom texte venovať iba okrajovo. Na základe korektnosti a vecnej správnosti fyzikálnej, meteorologickej a klimatologickej interpretácie faktov budem však usudzovať aj o ostatných súvislostiach. Predpokladám pritom, že z odborného hľadiska je asi najkorektnejšia tá časť textu, ktorá je venovaná histórii.
Pri hodnotení textu knižky som sa opieral aj o fakty z odbornej a vedeckej literatúry publikovanej pred vydaním tejto publikácie v roku 2003 a čiastočne aj z niektorých novších prác. Zo starších sú to predovšetkým známe učebnice: L. A. Frakes - Climates throughout Geológie Time, 1979 a A. C. Monin a A. J. Šiškov - Istorija klimata, 1979. Novších publikácií je viac, ja som siahol po práci K. D. Alversona a kol. Paleoclimate, Global Change and the Future z roku 2003 a knihe H. Fischera a kol. The Climate in Historical Times z roku 2004, niektoré časopisecké práce a aktuálne výsledky z paleoklimatológie sú uverejnené na internetovej stránke www. scotese.com/paleocli.htm. Samozrejme, veľa takýchto informácií nájdeme v publikáciách IPCC (Medzivládny panel pre klimatickú zmenu), najmä v III. správe IPCC z roku 2001 - www.ipcc. ch. Vybrané fakty máme zverejnené aj na našej webovej stránke www.dmc.fm-ph.uniba.sk.
Acot sa zameriava na čitateľov vzdelaných v problematike, no zrejme nechcel prísť o priazeň ani záujem veľkej skupiny menej zasvätených, a tak zaradil do knihy celý rad opisov viacmenej modifikovaných historických udalostí, ktorých hodnovernosť môže byť do určitej miery sporná, no sú čitateľsky atraktívne. Lacnej a zjednodušenej interpretácii známych faktov sa však vyhol. I keď príliš odvážnym tvrdeniam občas nie. Tak napríklad v úvode knihy tvrdí, že na začiatku bola naša planéta ponorená do šera slabého Slnka a celá Zem bola pokrytá ľadom. Je to iba jedna z možných hypotéz, iné predpokladajú, že sa voda a neskôr zaľadnenia objavili na Zemi až po jednej miliarde rokov. Takýchto odvážnych tvrdení je nakoniec v texte knihy viac. Termojadrový reaktor Slnka sa zrejme rozhorel postupne a v prvých miliardách rokov kolísala solárna konštanta aj o viac ako 30 % (7 až 35 %), v posledných miliónoch rokov je to určite menej ako o 2 %. Keď opisuje predkambriálne zaľadnenia, konštatuje, že sa život na Zemi mohol uchovať iba v úzkom pásme okolo rovníka. Pravda bude skôr taká, že tieto rozsiahle zaľadnenia (trvajúce s dvoma prestávkami vyše 300 miliónov rokov) sa vyskytli takmer na celej Zemi najmä preto, že počas tohto obdobia mohli prebehnúť veľké tektonické pohyby a aj kompletný drift kontinentov. Okrem toho sú dosť presvedčivé aj dôkazy o tom, že sklon zemskej osi k rovine ekliptiky kolísal až do hodnoty 54, kým od treťohôr je to iba od 21,9° do 24,5°. To mohlo paradoxne spôsobiť, že zaľadnenie sa v predkambriálnom období vytváralo najmä okolo rovníka (kvôli krátkemu rovníkovému letu iba v čase rovnodennosti). Na viacerých miestach autor príliš uprednostňuje niektoré hypotézy vývoja Zeme a života na Zemi. Je to čitateľsky príťažlivejšie ako vedecké dišputy o protichodných a rozporných hypotézach. Medzi takéto tvrdenia patria najmä podrobné opisy veľkých katastrôf s masívnym vymieraním druhov a ich klimatické súvislosti. Acot sa od začiatku snaží vnútiť čitateľovi názor, že neuznáva "klimatický determinizmus", teda jednoznačnú závislosť od klimatických podmienok, hoci pripúšťa fakt, že zmeny a kolísanie klimatických podmienok závažným spôsobom ovplyvňovali dianie na Zemi a aj históriu ľudstva.
Acot využíva známe fakty z paleoklimatológie a histórie na plastické vyobrazenia možných situácií po skončení poslednej doby ľadovej. Na týchto miestach sa v jeho argumentácii objavujú, podľa mňa, aj niektoré jeho slabiny v odbornom výklade. Ak už aj vynecháme známe závislosti medzi sociálnymi, ekonomickými, biologickými a prírodnými procesmi na strane jednej a klimatickými podmienkami na strane druhej, musíme sa prinajmenšom zaoberať takým fenoménom, ako je rýchlosť adaptácie na meniace sa klimatické podmienky.
Akýkoľvek modifikovaný alebo prirodzený systém sa adaptuje na dané klimatické podmienky predovšetkým tak, že sa uprednostnia v prirodzenom výbere také vlastnosti a individuality systému, ktoré sa najlepšie osvedčili na prežitie nielen pri daných priemeroch, ale aj extrémoch existujúcej klímy. Takáto rovnováha sa vytvára postupne počas veľmi dlhého obdobia, zvyčajne stáročia až tisícročia. Podobne je to aj v sociálnych a ekonomických systémoch. Vnútorná štruktúra a vnútorné vzťahy sú aj tu nastavené tak, že dobre vyhovujú iba daným klimatickým podmienkam.
Vo všetkých spomínaných systémoch to funguje relatívne bezkonfliktne len vtedy, keď sa klimatické podmienky menia iba veľmi pomaly. Nazývame to aj stacionarita klimatického režimu. Acot na viacerých miestach mieša dohromady extrémy počasia so zmenami a premenlivosťou klímy. Moderná klimatológia dokáže kvantitatívne vyjadriť aj zmeny a aj premenlivosť klímy. Dokonca vieme pomerne jednoznačne stanoviť aj hranicu, za ktorou už považujeme zmeny klímy za prejav nestacionarity. V posledných desaťročiach sa vyskytlo viacero prírodných katastrôf zapríčinených počasím s veľkými materiálnymi škodami a obeťami na životoch ľudí a zvierat. Na mieste je otázka, prečo k tomu dochádza, keď vďaka technickému pokroku sa ľudia dokážu lepšie adaptovať na nepriazeň počasia.
Ukazuje sa, že každý systém sa snaží správať efektívne a racionálne iba v rámci obmedzeného časového horizontu, čiže rozvíja aj adaptačné a obranné mechanizmy iba v takom rozsahu, ktorý je potrebný na relatívne trvalú udržateľnosť bez škodlivých dôsledkov. Neplytvá sa pritom ani energiou a ani surovinami. Napríklad stoková sieť v mestách sa dimenzuje tak, aby bola poškodená iba takými prípadmi počasia, ktoré majú zriedkavejší výskyt ako raz za 50 rokov. Aj vtáky zapĺňajú pri hniezdení také niky, aby ich predátori a nepriazeň počasia limitovali iba tak zriedkavo, aby to neohrozilo prežitie druhu v daných podmienkach.
Klimatický determinizmus teda stráca význam v prípade existencie stacionárnej klímy, alebo ak nedochádza k premiestňovaniu druhov a aktivít do nových podmienok. Nakoniec je známym faktom, že rozdiel v dlhodobom ročnom priemere teploty vzduchu o 0,1 °C sa dá identifikovať v rozdieloch štruktúry prirodzených ekosystémov. V prípadoch náhlej zmeny klimatických podmienok alebo klimatického režimu (napríklad oteplenie za storočie o 3 °C) už má zmysel detailnejšie študovať aj klimatický determinizmus. Podobnú situáciu prežívame v širšej súčasnosti, pretože dochádza nielen k rýchlemu otepľovaniu, ale aj k zmene polohy klimatických pásiem, výskytu prípadov škodlivého počasia a k introdukcii inváznych biologických druhov. Nemôžeme však zamieňať pojmy premenlivosť a zmeny klímy s premenlivosťou a náhlymi zmenami počasia.
Z pohľadu klimatológa je najhodnotnejšia tretia časť knihy a aj jej záver. Autorovi sa podarilo zozbierať nesmierne veľa faktov dôležitých na pochopenie podstaty zámeru celej publikácie. Túto časť začína históriou meteorologických pozorovaní a meraní, spomína princíp Milankovičovej teórie zmien klímy a pomerne rýchlo prechádza k filozofickým otázkam klimatológie. Pri výklade fyzikálnych príčin existencie určitých klimatických typov sa dopúšťa viacerých zjednodušení, ojedinelé aj chýb (tie však mohli vzniknúť aj nepresným prekladom). Zjednodušenia sa mi miestami zdali až neadekvátne. Niektoré chyby sú zrejmé pri prvom prečítaní, ako na str. 199 - "množstvo troposférického kyslíka sa nad strednými šírkami severnej pologule zvýšilo od roku 1900 štyrikrát", tu ide určite o ozón a nie kyslík. Pri definícii skleníkového efektu atmosféry alebo všeobecnej cirkulácie atmosféry a oceánov je identifikácia nepresností náročnejšia a vyžadovala by väčší priestor na vysvetľovanie.
Acot sa samozrejme nevyhýba ani filozofickým úvahám o princípe klimatického systému Zeme. Správne na prvé miesto kladie úlohu biosféry, ktorá svojimi spätnými väzbami vytvára priaznivejšie podmienky na existenciu jednotlivých biologických druhov. Ako príklad je možné uviesť vznik ozonosféry ako spätnej väzby aktivity biosféry, bez ktorej by nemohol existovať život na súši a na morskej hladine. Trochu zložitejšie vyznieva interpretácia Carnotovho princípu o smerovaní uzavretého systému k maximálnej entropii, pričom biosféra akoby produkovala negatívnu entropiu na oddialenie tepelného zániku systému.
Aj v súčasnosti sa viacerí klimatológovia prikláňajú k názoru, že Zem a globálne procesy na nej sa správajú naozaj tak, akoby boli vzájomne komplexne prepojené v akýchsi záhadných vnútorných väzbách smerujúcich k zachovaniu existujúceho režimu klimatického systému. E. Lorenz však prišiel s niečím novým. Ide nielen o pojem "deterministický chaos", ale aj o definovanie do určitej miery neočakávaných zmien v klimatickom režime celého globálneho systému. Akoby klimatický systém Zeme mal niekoľko kvázistacionárnych režimov, pričom môže dôjsť pomerne náhle k prechodu na iný režim (napríklad náhla zmena termohalinnej cirkulácie v oceánoch). Acot sa dotkol aj populárneho problému zamávania motýlieho krídla a veľmi efektne to aj vysvetlil. Z celej tejto filozofickej polemiky vychádza pre Acota a aj pre globálnych klimatológov a globálnych ekológov dosť jednoznačný záver: Zem ako celok čelí v súčasnosti jednému z najväčších ohrození, pokiaľ ide o zachovanie rozmanitosti života a prirodzených biochemických cyklov.
Takéto poznanie a vcelku smutné konštatovanie predstavuje predzvesť vstupu do celkom odlišného sveta - do prostredia globálnej politiky. Aj s tým sa autor vyrovnal skvele a určite by mu zatlieskali viacerí ekológovia a klimatológovia. Je to naozaj tak, vo veľkej politike nejde ani o Zem, ani o zachovanie ekosystémov a biodiverzity - ide tu predovšetkým o moc, vplyv a peniaze. Síce sa hovorí, že sa tak koná v prospech väčšiny obyvateľstva, no pre istotu sa táto väčšina masíruje účinnou propagandou o nevyhnutnosti ekonomickej prosperity a o neistotách vedeckých poznatkov.
Acot sa dotýka ešte viacerých aktuálnych problémov súvisiacich s dvoma hlavnými cestami vyrovnávania sa s klimatickou zmenou: spomalenie klimatickej zmeny redukciou emisie skleníkových plynov do atmosféry a adaptácia na zmenené klimatické podmienky v dôsledku pokračujúceho globálneho otepľovania. Veľmi sympaticky vyznieva jeho apel, že sa musíme vzájomne presvedčovať, že ešte nie je neskoro začať s opatreniami, hoci to vyzerá tak, že sa naštartovali celkom nevratné procesy. Pomerne málo sa však zaoberá otázkou cost/benefit, teda vzťahu nákladovosti a ziskovosti v súvislosti s uvedenými opatreniami. Za zisk tu nemôžeme považovať len "objektívne preukázané" parametre ekonomickej efektívnosti, ale aj celý zisk a stratu v dlhodobej existencii ekosystémov a biochemických cyklov na Zemi. Acot efektne vysvetlil aj niektoré sporné otázky globálneho uhlíkového cyklu v súvislosti s biosférou a s emisiou zo spaľovania fosílnych palív. Z môjho pohľadu je sympatický aj jeho postoj k amorálnosti obchodovania s emisiami.
Mohol by som pokračovať ďalej vo vymenúvaní kladov a aj niektorých slabších miest tejto publikácie. Uzavrieť by sa to dalo asi tak, že sme dostali do rúk sympatickú analýzu neľahkého problému podanú celkom prijateľným spôsobom aj pre menej zainteresovaných čitateľov. P. Acot sa nebál zájsť aj do jemu menej známych oblastí fyziky a štatistiky. Horšie teoretické znalosti sa snažil vykompenzovať brilantnými opismi a zrejmým spisovateľským talentom.
Milan Lapin
Poměrně útlá publikace se zabývá vztahy podnebí a vývoje lidské společnosti v nejširších souvislostech, jak ostatně naznačuje podtitul Od velkého třesku ke klimatickým katastrofám. Z celého názvu vyplývá, že nejde o dílo ryze přírodovědecké, čemuž odpovídá i jeho hlavní zaměření na otázky, do jaké míry vývoj, krize a převraty lidské společnosti mohou být ovlivněny klimatickými činiteli, zejména náhlými změnami.
Kniha se člení do tří oddílů a jejich titulky naznačují i její náplň a konečný cíl. První část Od vzniku Země k prvním lidským bytostem stručně shrnuje historii života, jak se vyvíjel v geologickém kontextu, což odpovídá přehledu poznatků historické geologie a paleontologie, ovšem s důrazem na hlavní zlomové fáze, jako je třeba vymření dinosauru na sklonku druhohor nebo zrod člověka na rozhraní terciéru a kvartéru. Druhá část Klima a dějiny lidstva se odvíjí od neolitické revoluce jakožto převratné změny v poměru mezi lidstvem a přírodou probíhající v rámci nastupující poledové doby charakterizované rychlými změnami podnebí i celé živé přírody. Zde autor vyzdvihuje i vliv klimatu na osídlení a civiliza-ci amerického kontinentu. Následují stati spíše historického až filozofického zaměření, jako je problematika tzv. malé doby ledové v 16. až 19. stol. (viz následující recenze V Cílka), kam spadá např. Velká francouzská revoluce. Kapitola Mýtus o generálu Mrázovi kriticky rozebírá Napoleonův i německý vpád do Ruska: ty v obou případech dopadly pro útočníky tragicky v důsledku podcenění tvrdé ruské zimy, která však při kritickém pohledu nebyla zdaleka jedinou příčinou debaklu vetřelců. Obdobně se v kapitole Bouře ve 20. století probírají velké krize nedávné minulosti, jako tři hladomory v bývalém Sovětském svazu, čínský Velký skok zpět, katastrofy v Bangladéši i černé prachové bouře na amerických pláních (Great plains), které ožebračily tisíce drobných farmářů, nebo environmentální kolaps v podsaharském Sahelu. Jako červená niť se těmito statěmi vine autorova kritika klimatického determinismu, který vidí hlavní zdroj uvedených krizí jen ve změnách podnebí.
Jakýmsi vyvrcholením celého díla je třetí část s přiléhavým názvem Téma současnosti: oteplování klimatu. Stručně probírá metody a možnosti rekonstrukce klimatu v nejmladší geologické minulosti i historické době. Přechází pak k problematice současného globálního klimatu včetně cirkulace světové atmosféry a takových jevů, jako je obávaný El Niňo, které mohou mít i vážné politické dopady. Kniha končí úvahou O li-dech a klimatu, kde se diskutují i témata jako tepelný zánik vesmíru, hypotéza Gaia, jakož i různé scénáře pro budoucnost včetně jejich vlivu na vysokou politiku. Vítaným doplňkem textu jsou přehledné tabulky, slovníček i obsáhlá bibliografie doplněná V Kakosem o řadu českých publikací k daným tématům.
Celým dílem tak prolíná diskuse, do jaké míry závisí vývoj lidské společnosti na změnách přírodního prostředí, přičemž se autor kloní k názoru, že přírodní vlivy sice hrají významnou roli, ale že mnohé změny i revoluce, které byly přičítány jejich dopadu, měly a mají v podstatě i demografické a politické pozadí. K řadě dat i formulací by bylo možné mít kritické připomínky, ale vzhledem k širokému záběru díla směstna-ného do pouhých 239 stran se jeví jako nevýznamné, což platí i pro některé termíny a formulace dané obtížným překladem z odborné francouzštiny. Dílo je vhodné pro ty čtenáře, kteří mají hlubší zájem o tolik diskutované vztahy mezi lidstvem a přírodním prostředím, jež je dnes stále více ohroženo. Končíme proto velmi aktuální závěrečnou výzvou autora: "Bylo by iluzorní usilovat o změnu destruktivního postoje lidí k biosféře a současně se nesnažit změnit destruktivní vztahy lidských bytostí mezi sebou. Před námi stojí úkol vybudovat ekologii osvobození člověka. Vydáme se však touto cestou?"
Vojen Ložek, časopis Živa 4/2007, str. LIV
Pascal Acot sa venuje dejinám vedeckej ekológie a vedám o životnom prostredí od roku 1971. Svoju knihu História a zmeny klímy koncipoval ako výklad historických súvislostí zmien a kolísania klímy na Zemi od jej vzniku pred asi 4600 miliónmi rokov až po súčasnosť, a to v troch vecne ucelených častiach venovaných súvislostiam pred objavením sa človeka na Zemi, opisu doterajšieho trápenia a potešenia ľudí so zmenami a premenlivosťou počasia a klímy a s možnosťami vývoja v budúcnosti.
Už pri prvom čítaní knihy ma zaujala predovšetkým vecná šírka záberu autora. Vo svojej praxi vysokoškolského pedagóga sa, pochopiteľne, stretávam predovšetkým s fyzikálne orientovanými učebnicami a vedeckými textmi z problematiky výskumu zmien a kolísania klímy. Preto bolo čítanie tejto publikácie pre mňa obohatením o nový rozmer. Ak porovnávam jej kompozíciu a vecný obsah s podobnou publikáciou českého historika J. Svobodu Utajené dějiny podnebí (Řídilo počasí dějiny lidstva?) z vydavateľstva Ivo Železný z roku 2002, tak je tu zrejmý značný kvalitatívny rozdiel v prospech P. Acota.
Pri druhom čítaní knižky P. Acota som si už musel robiť poznámky, aby som mohol sledovať klady a slabiny jeho výkladu. Na začiatku však musím zdôrazniť, že tých kladov bolo rozhodne oveľa viac. Nedá sa nespomenúť fakt, že profesionálne zameranie P. Acota ako historika a zručného spisovateľa, ktorý sa snaží zaujať čitateľa, je cítiť na každej strane textu. V publikácii je aj nesmierne veľké množstvo faktov z geológie, biológie, ekológie, ekonomiky, sociológie, politiky a pochopiteľne aj z histórie. Necítim sa byť odborníkom v týchto odboroch, preto sa im budem v ďalšom texte venovať iba okrajovo. Na základe korektnosti a vecnej správnosti fyzikálnej, meteorologickej a klimatologickej interpretácie faktov budem však usudzovať aj o ostatných súvislostiach. Predpokladám pritom, že z odborného hľadiska je asi najkorektnejšia tá časť textu, ktorá je venovaná histórii.
Pri hodnotení textu knižky som sa opieral aj o fakty z odbornej a vedeckej literatúry publikovanej pred vydaním tejto publikácie v roku 2003 a čiastočne aj z niektorých novších prác. Zo starších sú to predovšetkým známe učebnice: L. A. Frakes - Climates throughout Geológie Time, 1979 a A. C. Monin a A. J. Šiškov - Istorija klimata, 1979. Novších publikácií je viac, ja som siahol po práci K. D. Alversona a kol. Paleoclimate, Global Change and the Future z roku 2003 a knihe H. Fischera a kol. The Climate in Historical Times z roku 2004, niektoré časopisecké práce a aktuálne výsledky z paleoklimatológie sú uverejnené na internetovej stránke www. scotese.com/paleocli.htm. Samozrejme, veľa takýchto informácií nájdeme v publikáciách IPCC (Medzivládny panel pre klimatickú zmenu), najmä v III. správe IPCC z roku 2001 - www.ipcc. ch. Vybrané fakty máme zverejnené aj na našej webovej stránke www.dmc.fm-ph.uniba.sk.
Acot sa zameriava na čitateľov vzdelaných v problematike, no zrejme nechcel prísť o priazeň ani záujem veľkej skupiny menej zasvätených, a tak zaradil do knihy celý rad opisov viacmenej modifikovaných historických udalostí, ktorých hodnovernosť môže byť do určitej miery sporná, no sú čitateľsky atraktívne. Lacnej a zjednodušenej interpretácii známych faktov sa však vyhol. I keď príliš odvážnym tvrdeniam občas nie. Tak napríklad v úvode knihy tvrdí, že na začiatku bola naša planéta ponorená do šera slabého Slnka a celá Zem bola pokrytá ľadom. Je to iba jedna z možných hypotéz, iné predpokladajú, že sa voda a neskôr zaľadnenia objavili na Zemi až po jednej miliarde rokov. Takýchto odvážnych tvrdení je nakoniec v texte knihy viac. Termojadrový reaktor Slnka sa zrejme rozhorel postupne a v prvých miliardách rokov kolísala solárna konštanta aj o viac ako 30 % (7 až 35 %), v posledných miliónoch rokov je to určite menej ako o 2 %. Keď opisuje predkambriálne zaľadnenia, konštatuje, že sa život na Zemi mohol uchovať iba v úzkom pásme okolo rovníka. Pravda bude skôr taká, že tieto rozsiahle zaľadnenia (trvajúce s dvoma prestávkami vyše 300 miliónov rokov) sa vyskytli takmer na celej Zemi najmä preto, že počas tohto obdobia mohli prebehnúť veľké tektonické pohyby a aj kompletný drift kontinentov. Okrem toho sú dosť presvedčivé aj dôkazy o tom, že sklon zemskej osi k rovine ekliptiky kolísal až do hodnoty 54, kým od treťohôr je to iba od 21,9° do 24,5°. To mohlo paradoxne spôsobiť, že zaľadnenie sa v predkambriálnom období vytváralo najmä okolo rovníka (kvôli krátkemu rovníkovému letu iba v čase rovnodennosti). Na viacerých miestach autor príliš uprednostňuje niektoré hypotézy vývoja Zeme a života na Zemi. Je to čitateľsky príťažlivejšie ako vedecké dišputy o protichodných a rozporných hypotézach. Medzi takéto tvrdenia patria najmä podrobné opisy veľkých katastrôf s masívnym vymieraním druhov a ich klimatické súvislosti. Acot sa od začiatku snaží vnútiť čitateľovi názor, že neuznáva "klimatický determinizmus", teda jednoznačnú závislosť od klimatických podmienok, hoci pripúšťa fakt, že zmeny a kolísanie klimatických podmienok závažným spôsobom ovplyvňovali dianie na Zemi a aj históriu ľudstva.
Acot využíva známe fakty z paleoklimatológie a histórie na plastické vyobrazenia možných situácií po skončení poslednej doby ľadovej. Na týchto miestach sa v jeho argumentácii objavujú, podľa mňa, aj niektoré jeho slabiny v odbornom výklade. Ak už aj vynecháme známe závislosti medzi sociálnymi, ekonomickými, biologickými a prírodnými procesmi na strane jednej a klimatickými podmienkami na strane druhej, musíme sa prinajmenšom zaoberať takým fenoménom, ako je rýchlosť adaptácie na meniace sa klimatické podmienky.
Akýkoľvek modifikovaný alebo prirodzený systém sa adaptuje na dané klimatické podmienky predovšetkým tak, že sa uprednostnia v prirodzenom výbere také vlastnosti a individuality systému, ktoré sa najlepšie osvedčili na prežitie nielen pri daných priemeroch, ale aj extrémoch existujúcej klímy. Takáto rovnováha sa vytvára postupne počas veľmi dlhého obdobia, zvyčajne stáročia až tisícročia. Podobne je to aj v sociálnych a ekonomických systémoch. Vnútorná štruktúra a vnútorné vzťahy sú aj tu nastavené tak, že dobre vyhovujú iba daným klimatickým podmienkam.
Vo všetkých spomínaných systémoch to funguje relatívne bezkonfliktne len vtedy, keď sa klimatické podmienky menia iba veľmi pomaly. Nazývame to aj stacionarita klimatického režimu. Acot na viacerých miestach mieša dohromady extrémy počasia so zmenami a premenlivosťou klímy. Moderná klimatológia dokáže kvantitatívne vyjadriť aj zmeny a aj premenlivosť klímy. Dokonca vieme pomerne jednoznačne stanoviť aj hranicu, za ktorou už považujeme zmeny klímy za prejav nestacionarity. V posledných desaťročiach sa vyskytlo viacero prírodných katastrôf zapríčinených počasím s veľkými materiálnymi škodami a obeťami na životoch ľudí a zvierat. Na mieste je otázka, prečo k tomu dochádza, keď vďaka technickému pokroku sa ľudia dokážu lepšie adaptovať na nepriazeň počasia.
Ukazuje sa, že každý systém sa snaží správať efektívne a racionálne iba v rámci obmedzeného časového horizontu, čiže rozvíja aj adaptačné a obranné mechanizmy iba v takom rozsahu, ktorý je potrebný na relatívne trvalú udržateľnosť bez škodlivých dôsledkov. Neplytvá sa pritom ani energiou a ani surovinami. Napríklad stoková sieť v mestách sa dimenzuje tak, aby bola poškodená iba takými prípadmi počasia, ktoré majú zriedkavejší výskyt ako raz za 50 rokov. Aj vtáky zapĺňajú pri hniezdení také niky, aby ich predátori a nepriazeň počasia limitovali iba tak zriedkavo, aby to neohrozilo prežitie druhu v daných podmienkach.
Klimatický determinizmus teda stráca význam v prípade existencie stacionárnej klímy, alebo ak nedochádza k premiestňovaniu druhov a aktivít do nových podmienok. Nakoniec je známym faktom, že rozdiel v dlhodobom ročnom priemere teploty vzduchu o 0,1 °C sa dá identifikovať v rozdieloch štruktúry prirodzených ekosystémov. V prípadoch náhlej zmeny klimatických podmienok alebo klimatického režimu (napríklad oteplenie za storočie o 3 °C) už má zmysel detailnejšie študovať aj klimatický determinizmus. Podobnú situáciu prežívame v širšej súčasnosti, pretože dochádza nielen k rýchlemu otepľovaniu, ale aj k zmene polohy klimatických pásiem, výskytu prípadov škodlivého počasia a k introdukcii inváznych biologických druhov. Nemôžeme však zamieňať pojmy premenlivosť a zmeny klímy s premenlivosťou a náhlymi zmenami počasia.
Z pohľadu klimatológa je najhodnotnejšia tretia časť knihy a aj jej záver. Autorovi sa podarilo zozbierať nesmierne veľa faktov dôležitých na pochopenie podstaty zámeru celej publikácie. Túto časť začína históriou meteorologických pozorovaní a meraní, spomína princíp Milankovičovej teórie zmien klímy a pomerne rýchlo prechádza k filozofickým otázkam klimatológie. Pri výklade fyzikálnych príčin existencie určitých klimatických typov sa dopúšťa viacerých zjednodušení, ojedinelé aj chýb (tie však mohli vzniknúť aj nepresným prekladom). Zjednodušenia sa mi miestami zdali až neadekvátne. Niektoré chyby sú zrejmé pri prvom prečítaní, ako na str. 199 - "množstvo troposférického kyslíka sa nad strednými šírkami severnej pologule zvýšilo od roku 1900 štyrikrát", tu ide určite o ozón a nie kyslík. Pri definícii skleníkového efektu atmosféry alebo všeobecnej cirkulácie atmosféry a oceánov je identifikácia nepresností náročnejšia a vyžadovala by väčší priestor na vysvetľovanie.
Acot sa samozrejme nevyhýba ani filozofickým úvahám o princípe klimatického systému Zeme. Správne na prvé miesto kladie úlohu biosféry, ktorá svojimi spätnými väzbami vytvára priaznivejšie podmienky na existenciu jednotlivých biologických druhov. Ako príklad je možné uviesť vznik ozonosféry ako spätnej väzby aktivity biosféry, bez ktorej by nemohol existovať život na súši a na morskej hladine. Trochu zložitejšie vyznieva interpretácia Carnotovho princípu o smerovaní uzavretého systému k maximálnej entropii, pričom biosféra akoby produkovala negatívnu entropiu na oddialenie tepelného zániku systému.
Aj v súčasnosti sa viacerí klimatológovia prikláňajú k názoru, že Zem a globálne procesy na nej sa správajú naozaj tak, akoby boli vzájomne komplexne prepojené v akýchsi záhadných vnútorných väzbách smerujúcich k zachovaniu existujúceho režimu klimatického systému. E. Lorenz však prišiel s niečím novým. Ide nielen o pojem "deterministický chaos", ale aj o definovanie do určitej miery neočakávaných zmien v klimatickom režime celého globálneho systému. Akoby klimatický systém Zeme mal niekoľko kvázistacionárnych režimov, pričom môže dôjsť pomerne náhle k prechodu na iný režim (napríklad náhla zmena termohalinnej cirkulácie v oceánoch). Acot sa dotkol aj populárneho problému zamávania motýlieho krídla a veľmi efektne to aj vysvetlil. Z celej tejto filozofickej polemiky vychádza pre Acota a aj pre globálnych klimatológov a globálnych ekológov dosť jednoznačný záver: Zem ako celok čelí v súčasnosti jednému z najväčších ohrození, pokiaľ ide o zachovanie rozmanitosti života a prirodzených biochemických cyklov.
Takéto poznanie a vcelku smutné konštatovanie predstavuje predzvesť vstupu do celkom odlišného sveta - do prostredia globálnej politiky. Aj s tým sa autor vyrovnal skvele a určite by mu zatlieskali viacerí ekológovia a klimatológovia. Je to naozaj tak, vo veľkej politike nejde ani o Zem, ani o zachovanie ekosystémov a biodiverzity - ide tu predovšetkým o moc, vplyv a peniaze. Síce sa hovorí, že sa tak koná v prospech väčšiny obyvateľstva, no pre istotu sa táto väčšina masíruje účinnou propagandou o nevyhnutnosti ekonomickej prosperity a o neistotách vedeckých poznatkov.
Acot sa dotýka ešte viacerých aktuálnych problémov súvisiacich s dvoma hlavnými cestami vyrovnávania sa s klimatickou zmenou: spomalenie klimatickej zmeny redukciou emisie skleníkových plynov do atmosféry a adaptácia na zmenené klimatické podmienky v dôsledku pokračujúceho globálneho otepľovania. Veľmi sympaticky vyznieva jeho apel, že sa musíme vzájomne presvedčovať, že ešte nie je neskoro začať s opatreniami, hoci to vyzerá tak, že sa naštartovali celkom nevratné procesy. Pomerne málo sa však zaoberá otázkou cost/benefit, teda vzťahu nákladovosti a ziskovosti v súvislosti s uvedenými opatreniami. Za zisk tu nemôžeme považovať len "objektívne preukázané" parametre ekonomickej efektívnosti, ale aj celý zisk a stratu v dlhodobej existencii ekosystémov a biochemických cyklov na Zemi. Acot efektne vysvetlil aj niektoré sporné otázky globálneho uhlíkového cyklu v súvislosti s biosférou a s emisiou zo spaľovania fosílnych palív. Z môjho pohľadu je sympatický aj jeho postoj k amorálnosti obchodovania s emisiami.
Mohol by som pokračovať ďalej vo vymenúvaní kladov a aj niektorých slabších miest tejto publikácie. Uzavrieť by sa to dalo asi tak, že sme dostali do rúk sympatickú analýzu neľahkého problému podanú celkom prijateľným spôsobom aj pre menej zainteresovaných čitateľov. P. Acot sa nebál zájsť aj do jemu menej známych oblastí fyziky a štatistiky. Horšie teoretické znalosti sa snažil vykompenzovať brilantnými opismi a zrejmým spisovateľským talentom.
Milan Lapin
Poměrně útlá publikace se zabývá vztahy podnebí a vývoje lidské společnosti v nejširších souvislostech, jak ostatně naznačuje podtitul Od velkého třesku ke klimatickým katastrofám. Z celého názvu vyplývá, že nejde o dílo ryze přírodovědecké, čemuž odpovídá i jeho hlavní zaměření na otázky, do jaké míry vývoj, krize a převraty lidské společnosti mohou být ovlivněny klimatickými činiteli, zejména náhlými změnami.
Kniha se člení do tří oddílů a jejich titulky naznačují i její náplň a konečný cíl. První část Od vzniku Země k prvním lidským bytostem stručně shrnuje historii života, jak se vyvíjel v geologickém kontextu, což odpovídá přehledu poznatků historické geologie a paleontologie, ovšem s důrazem na hlavní zlomové fáze, jako je třeba vymření dinosauru na sklonku druhohor nebo zrod člověka na rozhraní terciéru a kvartéru. Druhá část Klima a dějiny lidstva se odvíjí od neolitické revoluce jakožto převratné změny v poměru mezi lidstvem a přírodou probíhající v rámci nastupující poledové doby charakterizované rychlými změnami podnebí i celé živé přírody. Zde autor vyzdvihuje i vliv klimatu na osídlení a civiliza-ci amerického kontinentu. Následují stati spíše historického až filozofického zaměření, jako je problematika tzv. malé doby ledové v 16. až 19. stol. (viz následující recenze V Cílka), kam spadá např. Velká francouzská revoluce. Kapitola Mýtus o generálu Mrázovi kriticky rozebírá Napoleonův i německý vpád do Ruska: ty v obou případech dopadly pro útočníky tragicky v důsledku podcenění tvrdé ruské zimy, která však při kritickém pohledu nebyla zdaleka jedinou příčinou debaklu vetřelců. Obdobně se v kapitole Bouře ve 20. století probírají velké krize nedávné minulosti, jako tři hladomory v bývalém Sovětském svazu, čínský Velký skok zpět, katastrofy v Bangladéši i černé prachové bouře na amerických pláních (Great plains), které ožebračily tisíce drobných farmářů, nebo environmentální kolaps v podsaharském Sahelu. Jako červená niť se těmito statěmi vine autorova kritika klimatického determinismu, který vidí hlavní zdroj uvedených krizí jen ve změnách podnebí.
Jakýmsi vyvrcholením celého díla je třetí část s přiléhavým názvem Téma současnosti: oteplování klimatu. Stručně probírá metody a možnosti rekonstrukce klimatu v nejmladší geologické minulosti i historické době. Přechází pak k problematice současného globálního klimatu včetně cirkulace světové atmosféry a takových jevů, jako je obávaný El Niňo, které mohou mít i vážné politické dopady. Kniha končí úvahou O li-dech a klimatu, kde se diskutují i témata jako tepelný zánik vesmíru, hypotéza Gaia, jakož i různé scénáře pro budoucnost včetně jejich vlivu na vysokou politiku. Vítaným doplňkem textu jsou přehledné tabulky, slovníček i obsáhlá bibliografie doplněná V Kakosem o řadu českých publikací k daným tématům.
Celým dílem tak prolíná diskuse, do jaké míry závisí vývoj lidské společnosti na změnách přírodního prostředí, přičemž se autor kloní k názoru, že přírodní vlivy sice hrají významnou roli, ale že mnohé změny i revoluce, které byly přičítány jejich dopadu, měly a mají v podstatě i demografické a politické pozadí. K řadě dat i formulací by bylo možné mít kritické připomínky, ale vzhledem k širokému záběru díla směstna-ného do pouhých 239 stran se jeví jako nevýznamné, což platí i pro některé termíny a formulace dané obtížným překladem z odborné francouzštiny. Dílo je vhodné pro ty čtenáře, kteří mají hlubší zájem o tolik diskutované vztahy mezi lidstvem a přírodním prostředím, jež je dnes stále více ohroženo. Končíme proto velmi aktuální závěrečnou výzvou autora: "Bylo by iluzorní usilovat o změnu destruktivního postoje lidí k biosféře a současně se nesnažit změnit destruktivní vztahy lidských bytostí mezi sebou. Před námi stojí úkol vybudovat ekologii osvobození člověka. Vydáme se však touto cestou?"
Vojen Ložek, časopis Živa 4/2007, str. LIV