Tato kniha je jedním z prvních ucelenějších obrazů aktuální podoby českého základního vzdělávání krátce po spuštění reformy. Vychází z rozsáhlého empirického šetření formou smíšených případových studií pěti základních škol. Poskytuje plastický obraz každé z těchto typově odlišných škol včetně výpovědí žáků, učitelů a dalších aktérů školního života i pohledů na dění ve třídách. V tematických kapitolách ukazuje, jak se v závislosti na jedinečném kontextu různé školy vypořádávají s hlavními výzvami současného školství. Kromě věcného sdělení představuje práce i závažný přínos metodologický.

Všetky školy sú si podobné, ale v niečom sú odlišné. V čom sú si podobné a v čom sú odlišné základné školy v Českej republike? Ako si plnia základnú, teda vzdelávaciu funkciu?
Tieto (a ďalšie) otázky si postavil tím odborníkov z ÚVRV na Pedagogickej fakulte UK v Prahe a hľadal na ne široké i veľmi konkrétne odpovede. Jadrom rukopisu je rozsiahly empirický výskum vykonaný na piatich základných školách, pričom ide jednak o prípadové profily každej z nich, jednak o hľadanie prierezových vlastností, spoločných, jadrových charakteristík a dimenzií. Tento druhý prvok je v posudzovanom rukopise veľmi cenný a českom pedagogickom výskumnom priestore ojedinelý. Ide o typ výskumu nazvaný viacprípadová štúdia. Hneď na úvod musím oceniť, že autori jednak vzorne rešpektovali zákonitosti tejto výskumnej stratégie, jednak využili jej potenciality v maximálne možnej miere. Druhým významným prvkom tejto štúdie je tímovosť. Výskumný tím pracoval ako kolektív, využil špecializácie a potenciality každého člena, aby vytvoril dobre postavené dielo.
Jadrom rukopisu je správa o empirickom bádaní, pričom autori inklinovali k metodológii kvalitatívneho výskumu. Dokonale rešpektovali početné princípy tejto metodológie: postupne a za chodu vznikajúci výskumný projekt, cyklický charakter zberu a analýzy dát, zámerný výber výskumného súboru, deskriptívnosť, použitie dát z viacerých zdrojov/metód, viaceré metódy triangulácie, osobnosť výskumníka ako výskumného nástroja, ochrana anonymity skúmaných osôb, etické zásady pri práci s účastníkmi výskumu atď. Autori sa dobre poučili z metodologickej literatúry, hodne čerpali z Hendla a Švaříčka, Šeďovej a kol., ale výborne poznajú aj relevantnú zahraničnú literatúru. K metodológii kvalitatívneho výskumu inklinuje i štýl textu štúdie: autori ho pojali ako príbeh, ktorý sa postupne odvíja a ktorého aktérmi sú nielen učitelia a žiaci škôl, ale i výskumníci samotní.
Aká je teda základná česká škola? Autori na sto stranách detailne a zasvätene opisujú školu ako veľmi dynamickú formáciu, s viac alebo menej úspešným "ťahom na bránu", teda plnením svojich vzdelávacích úloh, úsilím učiteľov, riaditeľov atď. Potom na strane 172 príde mrazivé prekvapenie. Žiaci, klienti týchto škôl, považujú obsah toho, čo sa učia, za zbytočný, neprináša im to nič (alebo len málo) pre praktický život. Na prvý pohľad sa zdá, že ide o generačnú nadsázku z úst žiakov. Pozorovania výskumníkov na vyučovacích hodinách však tento záver do veľkej miery potvrdzujú. (Téza o odtrhnutosti školských a životných vedomostí a zručností by sa mohla ďalej validizovať výsledkami štúdií PIRLS a PISA). Ukazuje sa teda, že škola je do seba zvinutý útvar, ktorý sa naplňuje pre seba. Kapitola 11.3 je krátka, ale nesie významné posolstvo.

Z recenzního posudku: prof. PhDr. Petr Gavora, CSc.