Kniha sleduje konštituovanie, rozvoj, transfer a adaptáciu sociálneho katolicizmu v prvej polovici 20. storočia. Sociálny katolicizmus nie je chápaný len ako koncept definovaný oficiálnym učením cirkvi v podobe encyklík, ale predovšetkým ako kolektívna sociálna prax, prítomná v spoločnosti pod rôznymi podobami. Z tejto perspektívy sa práca snaží zamýšľať aj nad prístupom sekularizačných teórií a nad úlohou náboženstva v modernej spoločnosti.

Analýza sociálno-katolíckeho hnutia je prezentovaná v dvoch rozdielnych národných kontextoch: belgickom a československom. Ich komparácii je venovaná predovšetkým druhá časť práce, ktorá mapuje pôsobenie sietí a aktérov sociálneho katolicizmu naprieč oboma krajinami.

Zameraním sa na fenomén sociálneho katolicizmu, ku ktorému štúdia pristupuje ako k diskurzu i sociálnej praxi, sa autor snaží o posilnenie väzieb medzi cirkevnými, sociálnymi a kultúrnymi dejinami.